Západné Tatry

Dozrieval už dlhšie taký nápad, prejsť trochu rýchlejšie (to aby sme stihli autobus) hrebeň Roháčov od Sivého vrchu po Bystrú. Ultraštýlom, hopsoklusom. Užiť si prírodu, trochu potrénovať techniku pohybu v komplikovanejšom teréne, ale zas neblbnúť, nezhadzovať výletníkov z chodníka. Lebo prázdniny a ľudí veľa a miesta na predbiehanie neveľa. Vďaka búrkovému počasiu koncom augusta (jeho následkom boli aj tragédie na Giewonte a Baníkove) a dvom chromým achilovkám však nastala dosť podstatná redukcia plánov. V podstate tak, že dáko začneme a�

Keď fučí od juhu a vlhkosť sa v mohutných oblakoch zbiera nad roháčskym hrebeňom, treba sa posunúť viac na sever. Ale zároveň ostať čo najvyššie, lebo v dolinách vládne začiatkom augusta horúce a lepkavé dusno, ako niekde v Kongu. Jedna taká celkom pohodová možnosť je „obchádzka“ Látanej doliny. Ráno pekne v chlade lesného tieňa, potom výšvih do sedla Zábrať, chladenie vetrom v stúpaní na Rákoň, dole kopcom s vetrom v chrbte na Lúčnu, hrboľatý a pestrý prevažne zostup do sedla pod Osobitou a strmý záver za uzavretím okruhu k chate Z

Po slnečnej, aj keď na skimo príliš teplej nedeli sa fejsbúky len tak hemžia modrobielymi fotkami s čerstvo opečenými červenokožcami, tak tiež niečím prispejeme... Lebo po pár hnusných víkendoch, buď daždivých, alebo prechrípkovaných, konečne som sa dostal na lyže. Medzitým sa „čiara šliapateľnosti“ ale dvihla o pekných pár sto výškových, aj keď na horách nakydalo. Tak kam? Len niekam, kde ma verejná doprava vynesie čo najvyššie k snehu. Ranná dilema vyriešená rýchlo a na istotu, len prvý vlak meškal, takže až o deviatej som sa potkýnal v ly�

V stredu 30.1.2019 sme sa vybrali do Žiarskej doliny. Dôvod je jasný – malo byť okno bez oblačnosti, na ktorom sa zhodli viaceré servery, a keď už mám vstávať o 4:15, aby som bol na pohodu o ôsmej na parkovisku, želal som si, aby to vyšlo, lebo sem sa dostanem iba občas.   Zvyšok partie čakám len päť minút a onedlho sa už šúchame vo vyhlásenej lavínovej trojke po doline k chate.   Na chate dáme čajík a lepeňák z domu a hutujeme počas výšľapu komfortnou stopu na Terasu, kam ďalej. Či Žiarske sedlo a Plačlivé, alebo Lúčne a Kopa nad Baní

Rýchly, ľahký aktuálik pre tých, ktorí ignorujú začiatok pracovného týždňa. Lavínová štvorka je dávno minulosťou, dolina všetkých víta otvoreným ústím, odhrnutým parkoviskom a pri rampe snehovým mantinelom, už trochu ohlodaným.   Konečne raz je natiahnutá pekná stopa po modrej značke, len som nechápal, prečo sa aj tak všetci trepali hore dolinou po ceste. Aj rúbane okolo značky teraz ponúkajú možnosť na pár jemných oblúčikov. Až som sa divil, že ju ešte nik nevyužil. Zo značky bol výhľad aj do žľabov v západných svahoch Baranca a Hol

Zas idú odmäky a fronty, tak aspoň narýchlo som vybehol (no, skôr som sa vyplazil) do Žiarskeho sedla a cestou nazad ešte obzrel odbočku na Terasu. Lebo na hrebeni sa čerti ženili a aj v doline sa víchor vrtel a v nárazoch ma mlátil zľava – sprava. Už na ceste pod chatou, od spodku lavíniska. Najtichšie bolo paradoxne v Žiarskom sedle a v kosovke pod Terasou.   Viditeľnosť nula, snehu milión. Ale takého čerstvého, na povrchu vetrom ubitého, zato bez základu. Nad chatou išli palice aj meter hlboko a pekne pomedzi konáre kosovky aj hlbšie. Posledné dn

Dostal som sa do Tatier túto jeseň až neskoro a po uzávere chodníkov, aj to „len“ do tých západných, ale neva. Pekná sobota začiatkom novembra, to sa oplatilo vybehnúť poobdivovať panorámy hrebeňa z Babiek. Síce trochu okľukami, hore aj dole, ale o to išlo, pozrieť aj tam, kde som ešte nebol. Rozklus mrazivo inverzným ránom zo stanice v LM cez Trstené a Bobrovec mal tú výhodu, že som usporil za autobus aj za raňajky :-))) Napásol som sa fajných jabĺčok popri ceste. A bola to taká kultúrno-historická turistika na zahriatie: v Trstenom stojí jeden z najstar

Divný názov pre bežecké preteky, nie? Neodrádza bežcov? Ortodoxných rovinárov možno hej, ale tí tu nikomu nechýbajú. Bobrovec a blízky vesmír je také skialpové epicentrum a v polovici novembra už sa všetci (bielym práškom posadnutí) tešia ako malé deti, aj keď sa len ranný srieň objaví. Takže ideálny čas na porovnanie kvality vyrysovaných lýtok. Náznak, ako kto vstúpi do sezóny. Preto aj trať sklonom podobná skialpovej, veľmi sa tu nebehá: na 3,7 km prevýšenie 600 m. Od poslednej chalupy pod kameňolomom k Chate pod Náružím, po modrej. Proste ski

Ťažká diagnóza „Postihnutí často trpia radosťou z vlastnej bolesti, únavy a vyčerpania. Ešte aj v zime. Ale v peknom prostredí. Je to úchylka. A nedá sa liečiť.“   A tak sme skúsili ako vôbec prvá žena a prvý muž, či je v našich silách prejsť pešo takýmto „nonstop štýlom“ celý zimný hrebeň Západných Tatier (neexistuje žiadna zmienka o prechode týmto štýlom na internete, či v dostupných materiáloch Jamesu).   Hrebeň je pre mňa magické miesto, príťažlivé od prvej chvíle. Jeho kľukatá línia vedie od Hút až do Vysokých Tatier

Slovenská Pierra Menta si za desať ročníkov svojej novej histórie vyslúžila poriadne meno doma aj v okolitom vesmíre: na štartovke sa objavili mená z Rakúska, Švajčiarska, Rumunska, tradične od susedov, ale aj z Nórska. A neboli to žiadni turisti. Kvality ale nie je nikdy dosť, takže orgovia už v januári ohlásili pár zmien pre tento jedenásty ročník. Asi hlavnou bol poriadny popretekový žúr zo soboty na nedeľu, že? A išlo sa netradične: od štvrtka do soboty. Možno aj preto, že sa menil čas na letný, ale hlavne v nedeľu sa málokto do roboty ponáhľa...

Predposledný víkend marcový vrcholila v doline slovenská Pierra Menta, ale kým sa urodí report, je tu pár obrázkov o aktuálnych a aktuálne sa zhoršujúcich podmienkach pre šľapky. Tých bola dolina v sobotu plná, takže stopy poťahané nielen pre pretekárov „do všade“ a preleštené miestami až do ľadova.     Prístup: do lyží sa dalo od prvého kilometra, ale ráno čistý ľad a popoludní už po ceste voda tiekla, takže „snežná čiara“ sa dolinou rýchlo posúva hore. Aj keď nejako moc teplo nebolo. Zvážnica popod Lakeť už je nezjazdná, ale

Mamke prírode konečne došlo, že dieru medzi frontami s modrým nebom a slnkom treba pre nás, normálne pracujúcich, zariadiť na víkend. Aspoň raz v tejto sprostej hmlistej zime! Historická chvíľa mala nastať v sobotu 17.2. dopoludnia, a na to som teda nebol ochotný spoza okna pozerať: chrípka ma nezastaví, ani lavínová trojka. Trojka hrozila na severných a sv svahoch, treba ísť počmárať južné. Samozrejme niekam, kde mi niekto stopu potiahne, aby som sa aj s bacilami dokázal na kopec vytackať. Lebo pripadlo za minulé dni dosť! Takže voľba padla na Žiarsk

No konečne som sa tiež dostal na lyže... Na rozbehnutie nôh aj pásov po letnom spánku je Žiarska dolina dobrá, takže tu je stav z nedele 17.12. Jednou vetou: na betón zamrznuté a na tom čerstvá vrstvička jemného prášku nezviazaného s podkladom, od 0 do 10cm, podľa toho kam čo nafúkalo. Do lyží sa dalo skočiť kúsok nad parkoviskom, hrkotanie po ľade tíchlo vďaka snehu vari od tretieho kilometra. Na skratky je mimo cesty ešte primálo snehu, aj na zákrute pod chatou. Najprv do Žiarskeho sedla: medzi chatou a Terasou samozrejme vyleštená stopa, niekde bolo tr

V pondelok večer zvádzam ťažký morálny boj medzi povinnosťami a potrebami. Na zajtra hlásia posledný deň "pekna" pred dlhšou usmoklenou periódou. Som uťahaný, tak rozhodnutie nesilým a nechávam ho na ráno. A keďže ráno je múdrejšia večera, počas raňajok oznámim flákačský plán. Do pol hodiny je č.1 umiestnené v škole, č.2 v škôlke a s č.3 a manželkou fičíme k svokrovcom do BB a ďalej už sám smer ZT. Z dialnice analyzujem obrovský fľak na Baranci. Vytopené to zrejme nebude, skôr lavína. Netreba to dnes podceniť hoci HZS uvádza jedno

Asfaltujem z Pribyliny od skanzenu ku kempu pod lesom, chcem sa aspoň dočasne schovať pred vrcholiacou vlnou horúčav, ktorá zúri začiatkom augusta. Ráno popri potoku je to príjemné, len haldy dreva naznačujú, o čom bude prvý úsek tejto prechádzky. Necelá hodina a som v ústí Úzkej doliny.   Ďalších 20 minút je to na rázcestie Račkovej a Jamníckej, ale vôbec nemám dojem, že by som vstúpil do národného parku, kde podľa zákona je „ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti“. Pár krokov do Jamníckej a je to ešte horšie: vďaka obrovským vy