Západné Tatry

Napadlo mi, že v tejto prefláknutej lokalite som túto sezónu ešte nebol a to by bola strááášná hanba. Aj to svedčí o fakte, ako neskoro táto sezóna začala a aká je na sneh biedna. Piatok – posledný tropický deň pred frontom, z ktorého vraj aj zasneží, tak davááj rýchlo „na služobku“. Ale jediná možnosť bola budík o štvrtej, vlak o piatej a o siedmej už som korčuľoval smer ústie. Dobrá správa na úvod: dá sa. Teda hneď od parkoviska. Ale skôr je to na korčule, tak som si radšej lyže vyniesol na batohu niekam za druhý kilák. Tam sa mi zd

 Každý kto dlhšie prechody horami niekedy skúšal vie, že je to hlavne o podmienkach. Samozrejme môžeme trénovať, môžeme si kúpiť ľahšiu výstroj, no ani zďaleka to nezaručuje úspech. Veľa je o šťastí, počasí, no v tomto prípade aj o snehu počas trasy. Štyri roky som čakal na vhodnú príležitosť. Prvý pokus bol v 2016 – tom roku naťažko, so 16 kg batohom, vecami na bivak, varením a stravou na 4 dni. Ďalšie roky som buď nemal čas keď bolo treba, alebo hrebeň nebol v dobrých podmienkach. Tento pokus vyšiel. No s inou taktikou, ako som pôvod

Zadaril sa voľný piatok, tak sme sa vybrali oprobovať. Prvý poznatok: tesne pod parkoviskom čistý ľad, tam netreba zastavovať, radšej výpalníka prejsť (ešte že tam ráno nebol). Ale poobede už bolo poštrkované a cez víkend vyberať bude. OD PARKOVISKA SA DÁ, keby chcel niekto vedieť :-) Len prvých asi 50 m čistý ľad, potom trochu pocukrené novším snehom až k chate. Ale betón samozrejme.   Medzi chatou a Terasou betón na pohodu, ale potom prišli galeje. Ráno betónovo, len medzi stromami trochu nesúvislého nového snehu. Pomohol aj ten, trochu. Ani popolud

Dozrieval už dlhšie taký nápad, prejsť trochu rýchlejšie (to aby sme stihli autobus) hrebeň Roháčov od Sivého vrchu po Bystrú. Ultraštýlom, hopsoklusom. Užiť si prírodu, trochu potrénovať techniku pohybu v komplikovanejšom teréne, ale zas neblbnúť, nezhadzovať výletníkov z chodníka. Lebo prázdniny a ľudí veľa a miesta na predbiehanie neveľa. Vďaka búrkovému počasiu koncom augusta (jeho následkom boli aj tragédie na Giewonte a Baníkove) a dvom chromým achilovkám však nastala dosť podstatná redukcia plánov. V podstate tak, že dáko začneme a�

Keď fučí od juhu a vlhkosť sa v mohutných oblakoch zbiera nad roháčskym hrebeňom, treba sa posunúť viac na sever. Ale zároveň ostať čo najvyššie, lebo v dolinách vládne začiatkom augusta horúce a lepkavé dusno, ako niekde v Kongu. Jedna taká celkom pohodová možnosť je „obchádzka“ Látanej doliny. Ráno pekne v chlade lesného tieňa, potom výšvih do sedla Zábrať, chladenie vetrom v stúpaní na Rákoň, dole kopcom s vetrom v chrbte na Lúčnu, hrboľatý a pestrý prevažne zostup do sedla pod Osobitou a strmý záver za uzavretím okruhu k chate Z

Po slnečnej, aj keď na skimo príliš teplej nedeli sa fejsbúky len tak hemžia modrobielymi fotkami s čerstvo opečenými červenokožcami, tak tiež niečím prispejeme... Lebo po pár hnusných víkendoch, buď daždivých, alebo prechrípkovaných, konečne som sa dostal na lyže. Medzitým sa „čiara šliapateľnosti“ ale dvihla o pekných pár sto výškových, aj keď na horách nakydalo. Tak kam? Len niekam, kde ma verejná doprava vynesie čo najvyššie k snehu. Ranná dilema vyriešená rýchlo a na istotu, len prvý vlak meškal, takže až o deviatej som sa potkýnal v ly�

V stredu 30.1.2019 sme sa vybrali do Žiarskej doliny. Dôvod je jasný – malo byť okno bez oblačnosti, na ktorom sa zhodli viaceré servery, a keď už mám vstávať o 4:15, aby som bol na pohodu o ôsmej na parkovisku, želal som si, aby to vyšlo, lebo sem sa dostanem iba občas.   Zvyšok partie čakám len päť minút a onedlho sa už šúchame vo vyhlásenej lavínovej trojke po doline k chate.   Na chate dáme čajík a lepeňák z domu a hutujeme počas výšľapu komfortnou stopu na Terasu, kam ďalej. Či Žiarske sedlo a Plačlivé, alebo Lúčne a Kopa nad Baní

Rýchly, ľahký aktuálik pre tých, ktorí ignorujú začiatok pracovného týždňa. Lavínová štvorka je dávno minulosťou, dolina všetkých víta otvoreným ústím, odhrnutým parkoviskom a pri rampe snehovým mantinelom, už trochu ohlodaným.   Konečne raz je natiahnutá pekná stopa po modrej značke, len som nechápal, prečo sa aj tak všetci trepali hore dolinou po ceste. Aj rúbane okolo značky teraz ponúkajú možnosť na pár jemných oblúčikov. Až som sa divil, že ju ešte nik nevyužil. Zo značky bol výhľad aj do žľabov v západných svahoch Baranca a Hol

Zas idú odmäky a fronty, tak aspoň narýchlo som vybehol (no, skôr som sa vyplazil) do Žiarskeho sedla a cestou nazad ešte obzrel odbočku na Terasu. Lebo na hrebeni sa čerti ženili a aj v doline sa víchor vrtel a v nárazoch ma mlátil zľava – sprava. Už na ceste pod chatou, od spodku lavíniska. Najtichšie bolo paradoxne v Žiarskom sedle a v kosovke pod Terasou.   Viditeľnosť nula, snehu milión. Ale takého čerstvého, na povrchu vetrom ubitého, zato bez základu. Nad chatou išli palice aj meter hlboko a pekne pomedzi konáre kosovky aj hlbšie. Posledné dn

Dostal som sa do Tatier túto jeseň až neskoro a po uzávere chodníkov, aj to „len“ do tých západných, ale neva. Pekná sobota začiatkom novembra, to sa oplatilo vybehnúť poobdivovať panorámy hrebeňa z Babiek. Síce trochu okľukami, hore aj dole, ale o to išlo, pozrieť aj tam, kde som ešte nebol. Rozklus mrazivo inverzným ránom zo stanice v LM cez Trstené a Bobrovec mal tú výhodu, že som usporil za autobus aj za raňajky :-))) Napásol som sa fajných jabĺčok popri ceste. A bola to taká kultúrno-historická turistika na zahriatie: v Trstenom stojí jeden z najstar

Divný názov pre bežecké preteky, nie? Neodrádza bežcov? Ortodoxných rovinárov možno hej, ale tí tu nikomu nechýbajú. Bobrovec a blízky vesmír je také skialpové epicentrum a v polovici novembra už sa všetci (bielym práškom posadnutí) tešia ako malé deti, aj keď sa len ranný srieň objaví. Takže ideálny čas na porovnanie kvality vyrysovaných lýtok. Náznak, ako kto vstúpi do sezóny. Preto aj trať sklonom podobná skialpovej, veľmi sa tu nebehá: na 3,7 km prevýšenie 600 m. Od poslednej chalupy pod kameňolomom k Chate pod Náružím, po modrej. Proste ski

Ťažká diagnóza „Postihnutí často trpia radosťou z vlastnej bolesti, únavy a vyčerpania. Ešte aj v zime. Ale v peknom prostredí. Je to úchylka. A nedá sa liečiť.“   A tak sme skúsili ako vôbec prvá žena a prvý muž, či je v našich silách prejsť pešo takýmto „nonstop štýlom“ celý zimný hrebeň Západných Tatier (neexistuje žiadna zmienka o prechode týmto štýlom na internete, či v dostupných materiáloch Jamesu).   Hrebeň je pre mňa magické miesto, príťažlivé od prvej chvíle. Jeho kľukatá línia vedie od Hút až do Vysokých Tatier

Slovenská Pierra Menta si za desať ročníkov svojej novej histórie vyslúžila poriadne meno doma aj v okolitom vesmíre: na štartovke sa objavili mená z Rakúska, Švajčiarska, Rumunska, tradične od susedov, ale aj z Nórska. A neboli to žiadni turisti. Kvality ale nie je nikdy dosť, takže orgovia už v januári ohlásili pár zmien pre tento jedenásty ročník. Asi hlavnou bol poriadny popretekový žúr zo soboty na nedeľu, že? A išlo sa netradične: od štvrtka do soboty. Možno aj preto, že sa menil čas na letný, ale hlavne v nedeľu sa málokto do roboty ponáhľa...

Predposledný víkend marcový vrcholila v doline slovenská Pierra Menta, ale kým sa urodí report, je tu pár obrázkov o aktuálnych a aktuálne sa zhoršujúcich podmienkach pre šľapky. Tých bola dolina v sobotu plná, takže stopy poťahané nielen pre pretekárov „do všade“ a preleštené miestami až do ľadova.     Prístup: do lyží sa dalo od prvého kilometra, ale ráno čistý ľad a popoludní už po ceste voda tiekla, takže „snežná čiara“ sa dolinou rýchlo posúva hore. Aj keď nejako moc teplo nebolo. Zvážnica popod Lakeť už je nezjazdná, ale

Mamke prírode konečne došlo, že dieru medzi frontami s modrým nebom a slnkom treba pre nás, normálne pracujúcich, zariadiť na víkend. Aspoň raz v tejto sprostej hmlistej zime! Historická chvíľa mala nastať v sobotu 17.2. dopoludnia, a na to som teda nebol ochotný spoza okna pozerať: chrípka ma nezastaví, ani lavínová trojka. Trojka hrozila na severných a sv svahoch, treba ísť počmárať južné. Samozrejme niekam, kde mi niekto stopu potiahne, aby som sa aj s bacilami dokázal na kopec vytackať. Lebo pripadlo za minulé dni dosť! Takže voľba padla na Žiarsk