Baranec nad inverziou

S tým nedostatkom snehu a vysokými teplotami na horách sa nám koncom januára podstatne začínajú zmenšovať možnosti na pohodový skitúring. Čo som vo Fatre jeden deň na pohodu prešiel, ďalší už by bolo treba prenášať, napríklad. Ale zas – dostať sa z toho sivého zákalu v kotline na slnko a čistý vzduch, to bolo treba, pred ďalšími sivými, pracovnými dňami. Voľba padla na západotatranský Baranec. Dôvody? Jednoduchý prístup busom až pod kopec, dostatočne dlhá prechádzka na väčšinu slnečných hodín, tienisté možnosti pokračovať ďalej na Smrek, ak by bola chuť, intenzívne využívaný chodník, zaručujúci jeho priechodnosť takmer za každých podmienok a celý na južnom svahu, čiže aj príjemné teplo na vyhriatie starých kostí. Inak je to (okrem Babiek a Soliska) vlastne jediná oficiálna možnosť pre pešiaka v Tatrách. Podľa toho to tam aj vyzeralo, davy tiahli, hore mravenisko. Ale nevadilo, miesta dosť pre každého. Kopec je to známy, tak škoda slov, treba si vychutnať galériu, lebo počasie bolo fotogenické. Tu ďalej len stručný fotopopis aktuálnych podmienok smerom hore aj dole, aby sme mali v práci nad čím slintať.

Takže hmla ostala v LM a siahala až do Žiaru, ale na konci dediny už slnko a na začiatku chodníka ráno už nadnulovo, len zvyšky nočnej námrazy opadávali z tráv:

Dlhá serpentínka rúbaniskom ako v zimnej rozprávke, snehu viac ako hore, chodník už odmäknutý a ďaleké pohľady ponad hradbu lesa na sivé dolnoliptovské more:

V lese samozrejme pristrmilo, súvislé bielo pod nohami len tam, kde nad hlavou koruny redšie, inak viac hnedej prímesi ihličia a blata, našťastie zrána ešte príjemne chrumkajúceho. So zmiernením sklonu výstup spestrujú žulové turistické smerovníky:

Ako sa les otvorí, zredne a zmenší, človek sa v ňom cíti ako v stredomorí: modré nebo a páliace slnko nad hlavou, za chrbtom hladina mora, okolo korenisté vône, len ten netypický biely podklad pod nohami...

Plošinka na Holom vrchu na predýchanie, lavičky trčia a sú suché, len samozrejme obsadené. Baranec sa vynára spoza kosovky najskôr svojim bočným ramenom, no prebleskne aj lysina vrcholu a chodník začína kľučkovať na úzko:

Vzadu dole krásne vidno hranicu hmly, od západu sa v noci doplazila akurát po Hrádok a už trochu cúva, horný Liptov sa kúpe v slnečnom dni, aj Žiar to vyhral, na rozdiel od Smrečian.

Takmer na konci kosodreviny vytopená plošinka – z nej pohľad dole do Žiarskej, kde sa po cestách mrvia postavičky. Vpredu už výhľad na záverečný výšvih (tiež poriadne vytopený) a postavičky sa húfne mrvia aj tam, hore a dolu, aj v šortkách a tričkách. Zato sú tu ale aj staršie stopy po lyžiach – akí zúfalci to tadeto asi skúšali?

Hore ako na pláži – sneh síce je, ale sa tu piknikuje, opaľuje, fotí, oddychuje. Len taký slabý, trochu štipľavý vánok občas zavanie, aby sa nezabudlo, aký je dátum. No celkovo pravá jarná horská pohodička - ani sa nechce ísť preč. No po slabej polhodinke treba, autobus nepočká. Tak pár povinných panorám, kontrola pohybu dole v doline a davaj dolu, čelom k slnku.

Na rozčvachtanom firne fajne šmykľavo, ale aj schodíky narobené, aj bez mačiatok sa dá. Len v kosovke treba dávať pozor, aby sa po prudšom doskočení noha neprepadla do nejakej diery. Ostáva ale aj čas sledovať, ako sa hmla postupne sťahuje na západ, k Mikulášu – Žiar už je takmer celý odkliaty:

Dole v lese už viac vody ako snehu, aj keď v tieni. Ani goráče už nepomáhajú, ale mokré nohy nevadia, teplo ako na jar. Tak už len posledný priehľad z rúbaniska - na dolnoliptovské more, z ktorého hladinu sa dvíha len smrad z ružomberského komína:

A to je takmer všetko. Pri čakaní na autobus sa treba ešte do zásoby poopaľovať a posušiť, lebo dole v meste, aj keď hmla už takmer ustúpila, stále vládne tá inverzná mrazničková atmosféra, umocnená navyše nízkym slnkom a tieňom medzi domami. Ale cestou na stanicu dovolí ešte posledný pohľad na Baranec, ktorý už začína večerne ružovieť:

Rišo Pouš