Bleskový výpad do Roháčov (Sivý vrch - Salatín)

Dozrieval už dlhšie taký nápad, prejsť trochu rýchlejšie (to aby sme stihli autobus) hrebeň Roháčov od Sivého vrchu po Bystrú. Ultraštýlom, hopsoklusom. Užiť si prírodu, trochu potrénovať techniku pohybu v komplikovanejšom teréne, ale zas neblbnúť, nezhadzovať výletníkov z chodníka. Lebo prázdniny a ľudí veľa a miesta na predbiehanie neveľa. Vďaka búrkovému počasiu koncom augusta (jeho následkom boli aj tragédie na Giewonte a Baníkove) a dvom chromým achilovkám však nastala dosť podstatná redukcia plánov. V podstate tak, že dáko začneme a uvidíme... Únikových možností z hrebeňa je dosť. Skúsenosti síce hovoria, že na boľavé achilovky dobre pôsobí elektroliečba, ale zas odtiaľ potiaľ :-)

Tak sme sa vylodili z busu na rázcestí nad Hutami, po deviatej ráno. Tiež by bolo lepšie skôr štartovať, ale čo už, keď nič iné nešlo. Trochu asfaltu oproti autám pod Bielu skalu na úvod, s cieľom napojiť sa na červenú. Potom veľa rúbanísk a trochu blata v úvodnom stúpaní lesom na Sivý vrch.

Samozrejme ako klesala výška stromov, dvíhali sa z lesa bralá, až prerástli do skalného mesta, ktoré je nádherné v každej ročnej dobe. Kto tam už bol, vie. Nejaké malé zápchy na krátkych reťazových úsekoch už boli. Niečo sme počkali, niečo sme predbehli, s dovolením a poďakovaním.

Sivý vrch pred jedenástou: vlhký letný opar. Ďaleké výhľady len v snoch, dusno ako v práčovni, ale na oblohe zatiaľ žiadne nebezpečné kumuly, len malé bacuľaté vežičky. Zhodnotili sme, že minimálne na Brestovú to dáme.

Zhupnutie cez sedlo Pálenica vedie väčšinou úzkym priesekom v kosodrevine vo výške človeka, a to bol v tomto počasí raj pre muchy. Aj na toto je akosi lepší „zrýchlený presun“. Akosi sa mi zdalo, že čím rýchlejšie sa hýbeme, tým menej otravujú.

Pod Brestovou už konečne pofukovalo, aj kosovka skončila, tak od múch pokoj. Aj chodník je tu širší, tak sme sa s protiidúcimi pohodovejšie obchádzali, aj pohľady (aspoň do priľahlých dolín) boli cez ten opar lepšie.

Na Brestovej sme boli zo Sivého vrchu za hodinu, okolo poludnia. Žiadny prebornícky čas, o ten nešlo a nie kvôli tomu to píšem. Ale preto, že za tú hodinu sa na oblohe toho zmenilo veľmi veľa. K horšiemu, samozrejme. Krásny príklad toho, ako treba v takomto počasí dobre plánovať a najmä zhodnotiť svoje schopnosti.

Tých 40 či koľko tabuľkových minút na Salatín sme teda ešte zhodnotili ako bezpečný presun, ale už sme mali v mysli ústupové cesty. O to viac nás zarážala bohorovná spokojnosť viacerých ľudí dookola. Viacerí z nich pritom určite mali problém pobehnúť aj po rovinke za autobusom, nie že hodinu dole strminou do bezpečia doliny.

Salatín o ďalších 30 minút: na západe krásne modro, na východe nad hrebeňom už sa to zlovestne sivelo a prevaľovalo. Objavovali sa aj prvé vzdialené dažďové „záclonky“. Vrcholce Plačlivého a Ostrého Roháča pomaly mizli a v diaľke bolo počuť zlovestné bublanie. Jednoznačný pokyn na ústup. Ale so sánkou dole – lebo okrem nás ako keby to nikoho netrápilo. Tri Poľky v družnom rozhovore si to valili po hrebeni ďalej, pár ľudí si rozkladalo okolo smerovníka piknik. A tak...

Zelená značka do Hlbokej doliny bola naša voľba, vlastne aj jediná zo Salatína, ak sme sa nechceli vracať a schádzať na oravskú stranu. Na začiatok poriadne strmo dole po trávach, ale v relatívnom bezpečí pod hrebeňom sme to nehrotili a stihli sme aj dáke čučoriedky okoštovať. Aj v potoku dotankovať.

Zato keď za nami poriadne treslo, ozývala sa ozvenou celá dolina. A keď sme sa potom pri vstupe do lesa obzreli nazad, zopár farebných bodiek, zostupujúcich v diaľke z hrebeňa, pohybovalo sa dole tou strminou nejako podozrivo rýchlo...

Potom sme si už len užívali krásy divokého lesa a potoka dole Jaloveckou dolinou. Po spojenie s dolinou Parichvost ešte poriadne strmo, potom už pohodovejším zostupom. So zvukovou kulisou šumenia vody pod nami, ale aj burácania hromov nad nami. Smutná realita našich smrečín sa ukázala až v spätných pohľadoch z podhoria, keď sme vyliezli na Bobroveckú pálenicu. Ale to je už o inom.

To už sme ale pajdali (lebo achilovky odmietali beh) po asfalte až do Bobrovca. Lebo zhora sme do toho predsa len trochu „kopli“ a spoj z Jalovca sme o dosť predbehli. A krčma až od piatej. O to viac chutila orosená odmena v bobroveckom „Slovane“. A bonus k tomu: už ako dávno som nikde nevidel klasickú, žltú, „socialistickú“ malinovku v sklenenej fľaši! Zasyčali dve a normálne uhasili aj smäd! Parádna spomienka :-)

Rišo Pouš