Keď už ani rolničky nepomáhajú

28.08.2019

Diskusia (1)

Dana Ivanovová

Keď už ani rolničky nepomáhajú

(Zo života)

Tatranské rána

Zvoní budík. V tme sa snažím nahmatať telefón. Výborne, tabletky na spanie už neúčinkujú a dokonca, napriek štupľom v ušich, počujem tón budíka. Spokojne ho zaklapnem. Spím ďalej, je ešte noc.

O 20 minút sa budím, tentokrát na pocit výčitiek. Rozsvietim a snažím sa zozbierať. Po silnejších sedatívach sa Golfík javí ako optimálna nocľaháreň. Nohy skrčené na mieste šoféra, prdel na tom spolujazdcovom a hlava na zadných sedadlách. Ručná páka v rebrách. Spokojne.

Stiahnem okienko a vytrčím ruku von do letnej tatranskej noci. Teplota korešponduje s Meteoblue. Skoro mi odmrzla. Na polku augusta celkom slušné. Zavrhujem sukničku na beh a ľutujem, že nemám rukavice. Chytro zatiahnem. Obliekam všetko, čo mám.

Miešam Hammerelixíry spásy do hydrovaku a fľaštičky. V zuboch držím žemličku s klobáskou, z ktorej si občas nasilu odhryznem. Slávnostne sa vykotúľam z auta a ešte chytro prestavujem hodinky na „edurance mode“ trekovania. 50 hodín by malo stačiť. Vyrážam. Inteligentné hodinky však protestujú. Zasvieti „kalibrovať“. A tak uprostred hlavnej cesty, neďaleko bývalej (dvakrát vypálenej) Važeckej chaty, o pol štvrtej ráno, v teplote - 4 °C robím lietadielka s hodinkami.

Keby ešte chata stála... Zdroj: Nový Čas (https://www.cas.sk/fotogaleria/866059/pohnute-osudy-tatranskych-chat-ta-pod-krivanom-neprezila-navstevu-nemeckych-deti/1/).

Vianočný Kriváň

Snažím sa ísť čo najhlučnejšie. Rolničky cengajú, paličky klopkajú. Pred každou zákrutou spomalím, občas si zanôtim. To je zbraň najväčšieho kalibru. Medvede už musia byť na míle ďaleko.

Konečne vychádzam z lesa. Pri pohľade na masív Kriváňa mi je jasné, že sama nebudem. Trasa je vysvietená čelovkami a Kriváň vyzerá ako vianočný stromček v plnej paráde.

Vzácne vresoviská pútajú pozornosť aj v noci.

Hore som v predstihu a obliekam bundičku. Do pár minút aj tak klepem kosu, tak ako aj ostatní, ktorí čakajú na východ slnka. Ešteže som nešla v sukni. Chlapci by pokukali. Vlastne popukali. A ja skončila s omrzlinami. Sledujem divadlo, v hlavnej roli príroda. More oblakov, prevaľujúcich sa pomedzi končiare. Všetky krásne identifikovateľné.

Oblaky sa dvíhajú a usudzujem, že keď vyjde Slnko, budeme už v hmle. Otáčam sa a bežím dole. Mala som pravdu. Je 05:30 a všetku nádheru zahalili oblaky.

Nádejné Solisko

Zbieham dole južným hrebeňom a po magistrále smerujem do Furkotskej doliny. Pred výbehom na Solisko sa ozýva hlad a tak ťahám z batohu šúľok Perpetuem tabletiek. Alebo skôr tabliet, veľkosťou pripomínajú tie pre kone.

Sú 1,5 cm hrubé, vanilkovo jahodové. Zožeriem všetky (4). Zjedla by som aj viac, keby bolo. Fajne. Prežúvam a vychutnávam si túto chuť. Spomeniem si na dávkovanie. Zamrznem. Rýchlo obraciam šúľok v ruke. Fuuu, akurát.

Soliskové výhľady

Na Predné Solisko vybehnem za pár minút a hore ma čaká sobotňajšie prekvapenie. Na vrchole sa krčia traja turisti. Len traja. Nevídané. S radosťou, nič netušiac, zbieham dole na Štrbské a Popradské a teším sa na Kôprák. Cestou dole na mňa žaluje dáke decko: „Ociii, však sa nesmie bežať dole kopcom?“ Značne prerastený oci má zrejme dobré dôvody.

Bežkyňa z Poľska vzdychá na magistrále, vraj to nie sú žiadne preteky. Obieham ju. Chúďa. Keby tá vedela, že aj keby som mohla, vôbec pridať neviem, a ani touto poznámkou by ma nevyhecovala. Len si bežím svoje tempo ďalej. Bohužiaľ.

Rýchli, pomalí a otrávení

Cesta na Kôprovský štít je značne preplnená. Deti, babky, bežci, psy. Otrávení, pomalší, rýchlejší. Ujko predo mnou ignoruje všetky moje decentné náznaky. Klepem paličkami, dupem a fučím v snahe upozorniť na to, že indivíduu stačí aj polka chodníka. Márne. Rovnako márna je aj moja položená otázka. Som unavená z neustáleho upozorňovania a tak sa vlečiem v šóre. Pán všetkého tvorstva po pár minútach zastaví, uhne z cesty a obráti sa na mňa. Čakám čo príde. Teatrálne rozpaží. „Táááák a teraz už môžete“.

A keďže už konečne môžem, ujka obieham a šklbe mi kútikmi na všetky strany. Upínam rolničky naspäť.

Vykúkajúci Štrbský štít, Hrubý vrch a vežatý hrebeň Hrubô (zľava, pohľad z Kôprovského štítu).

Samotný vrchol Kôpráku je posiaty ľuďmi. Nemožné sa tam zmestiť. Aspoň na skale pod ním sa pri extrémne populárnej červenej bodke striedajú fotografi a ich objekty. Tá bodka sa nachádza na zvislej stene, bez akéhokoľvek výhľadu.

Traffic jam alebo aj slovenský Everest

Slovenský Everest

Ďalšie štíty ako aj celý plán sa musia odložiť. Rysy sú beznádejne upchaté. Pripomínajú summit day počas weather window na Everest. Kto to chce zažiť, nemusí putovať do Himalájí. Môže si vychutnať pravú dávku nenávistnej a napätej atmosféry, kde si ľudia šliapu po hlavách a stoja hodiny v zápchach aj u nás, v našich krásnych Tatrách. Rýchlo sa predrať davom a späť na Tri studničky, možno stihnem obed!

Nech žijú tvorcovia geniálneho nápadu sezónnej uzávery (1.11.-15.6.)!