Poldňové ažúro v Žiarskej

Mamke prírode konečne došlo, že dieru medzi frontami s modrým nebom a slnkom treba pre nás, normálne pracujúcich, zariadiť na víkend. Aspoň raz v tejto sprostej hmlistej zime! Historická chvíľa mala nastať v sobotu 17.2. dopoludnia, a na to som teda nebol ochotný spoza okna pozerať: chrípka ma nezastaví, ani lavínová trojka. Trojka hrozila na severných a sv svahoch, treba ísť počmárať južné. Samozrejme niekam, kde mi niekto stopu potiahne, aby som sa aj s bacilami dokázal na kopec vytackať. Lebo pripadlo za minulé dni dosť! Takže voľba padla na Žiarsku klasiku a neskorší spoj z LM, nech sú hore stopy prerazené, keď moje veličenstvo dorazí. A tak aj bolo, predpoklad bol správny. V LM šedivé mlieko, v Žiari azúro, v ústí doliny kosa v tieni, ale pán Baranec ma pomedzi stromy vítal so žiarivým úsmevom:

Na lyžiach sa dalo už od zastávky: super, nazad ušporím trochu času. Cesta po chatu vyleštená, príjemné vŕzganie spod palíc aj lyží, cez vodu netreba lyže prenášať, mostík pod Lakťom zasnežený. A hneď za ním stopy doprava, vyzerá to tak, že niekto skúšal jz žľab Baranca:

Na chate dáko pusto, čo všetci ešte spia? Zdola nevidno žiadne bodky na svahoch... Smutné vyzerá byť ešte nesprznené, ale na Terase už som spokojný. Vidím, že nejaká partička mi poslušne kladie koľajnice smerom do Lúčneho sedla, tak najskôr tam!  Míňam skupinu, ktorá kope nejaký zákop, žeby vojenské cvičenie? Alebo lovci spiacich svišťov? :-)))

Snehy sú všelijaké, na zmrznutom základe od 10 do 50cm nového „prípadku“, ešte nezviazaného. Povrch už slnko na strmších južných expozíciách stihlo opiecť, miestami do chrumkava, ale väčšinou len vietor nabíjal dosky a vankúše. Ešte nie moc do tvrda, bude sa dať hádam aj dobre polyžovať.

Vidím, že partička Lúčne sedlo ignoruje, cikcakuje doprava na Hrubú kopu. Ažúro sa pomaly mení na pastelovo, front ide ako sľuboval, ale vidno pod nohy parádne, zatiaľ. Dole bezvetrie a na slnku až priteplo, vyššie jedovatý fičák od západu. Kým sa vyhrabem cez hangy pod sedlo, prví z partie už ujúkajú dole popri mne: Poliaci. Dziękuję bardzo, za komfortnú stopu.

Napriek mrazivému vetru hore stihnem poobzerať roháčske severy, vyzerajú panensky nebezpečne. Na Kope voľáka novinka: kríž z lyží a palíc. Alebo som tu už dlho nebol? Rýchlo za Poliakmi dole, jz úboč je už dočmáraná, ale miesta ešte vždy dosť na vlastný podpis. Sneh ma ťahá za nohy, už je to hutné od vetra a konzistencia aj hĺbka sa rýchlo menia.  A pod tým škrípe starý ľad. Tu treba nasadzovať oblúky veľmi presne a to sa na mojich „bežkách“ nedá. Ale nevadí, nie na to som tu.

Pár symetrických oblúkov sa mi darí až pod Smutným sedlom. Keď sa za nimi obzriem, vidím, že Poliaci už ťahajú stopu do sedla. Ja dole, cez Terasu a pekne „po rovinke“ Do Žiarskeho sedla. Dnes mám už dobre nakúpené (baciľe boli v akcii zadarmo), treba opatrne. Nebo je zas o odtieň sivšie, ale stále prevláda modrá. Aj z Terasy pod Homôľku využívam existujúcu stopu. Niekto tadeto schádzal dole na Terasu:

Mám ešte čas aj chuť, tak aj na Plačlivô sa štverám. Aj tu je stopa spravená, no svahy na východ aj západ čisté. Ani sa nedivím, lebo pod sedlom, priamo nad chodníkom, v nie veľkom sklone, bol krásny nový odtrh rozhádzaný:

Tak nazad dole do sedla, pekne popri vlastných stopách, ale to už sa zatiahlo a takú hnusnú „difúzku“ som už dávno nezažil, aká nastala! Po rozlyžovanom ešte ako tak, ale na nepočmáranom, ako by som lyžoval vo vzduchoprázdne. Mám ešte furt čas k autobusu, treba ho nejako lepšie zabiť ako postávaním na zastávke. Tak ešte posledný raz parazitujem na cudzej stope (ktorá je fajná, hlboká, ale ju ledva vidím) od smerovníka Pod Homôľkou zhruba v smere modrej značky do Smutného sedla. Aj keď netuším, ako z toho hrebienka zlyžujem na druhú stranu, na Terasu. Ako? Nuž poslepiačky, veď keby čosi, doskočisko je široké :-))) Slnko je už len rozmazaná šedá škvrna na tmavšom šedom pozadí:

Z hrebienka nasledujú priposraté ani nie oblúčiky, skôr len také krátke traverzy. Viditeľnosť horšia ako za hmly. Aj preto, že sa mi nechce okuliare vyťahovať a tam mám dobré sklá. Ale na tých 200 metrov? Nižšie v rozlyžovanom už je to obstojné, vidno aspoň kontúry povrchu. Ale s fotkou sa ozaj nedalo spraviť nič:

Tak už len slalom z Terasy, „moguls“ popri starom vleku, poskok na mostíku pri chate a korčuľovanie dolinou. Spokojnosť! Veď konečne som raz na chvíľu videl aj inú ako sivú farbu, a to sa ráta :-)))

Rišo Pouš