Smutné a Lúčne sedlo - takmer jarný skialp

Predčasné voľby a požiar na Krásnej hôrke – takéto dve tragédie môže vykompenzovať len voľná sobota, fialková obloha a dosť snehu. Autobus ma vyhadzuje na otočke v Žiarskej doline. Cesta na parkovisko je ľadová a posypaná, ani prvé dva kiláky od rampy hore sa skoro neoplatí obúvať do lyží. Sneh je čierny od ihličia.

Nad skratkou už konáre nesiahajú nad cestu a na starom ľade je milimeter nového snehu, hurá! Okolo chaty len prefrčím, prvý cieľ: Smutné sedlo.  Milimetre nového prášku pribúdajú, ale väčšinou sú to len nafúkané dosky na drsnom ľade. Ten napodiv tiež celkom dobre drží lyže, aj keď vyzerá rovnako ako pred týždňom v Demänovskej doline a tam to bez haršajzní nešlo. Na Terasu pod Prostredným grúňom sa štverám zo západu. Je to tu strmšie, ale južný svah už začína mäknúť. Je tu aj stopa, pod sedlom vidno už zopár ľudí.

Skoro až do sedla sa dá ísť priamo, bez traverzovania, až tak parádne to drží. Haršajzne už ale samozrejme treba, ľadová kôrka sa strieda s naviatymi ufúkanými doskami, hrubými pár centimetrov. Hore pohodička, opaľovačka, len slabý vietor zo severu, ale niekoľko metrov pod horizontom je už dokonalé závetrie.

Lyžovačka nazad na Terasu nie je bohviečo, ľad a sneh sa rýchlo striedajú, ale väčšinou sa dá celkom pohodlne prekľučkovať len po snehu. Západným traverzom Prostredného grúňa a južným svahom Terasy lyžujem k búde pri spodnom konci vleku. Dávam pauzičku na obed a na slnku suším sklznice, ktoré už trochu zvlhli.

Ďalší cieľ: Lúčne sedlo. Takže krížom cez chodník a dolu do potoka, aby som nemusel traverzovať ľadový svah popod Terasu. Po obede nohy akosi oťaželi, ale aj sneh je už riadne lepkavý, musím lyže poctivo po snehu ťahať, aby som sa ho zbavil. Výhoda: zas netreba haršajzne ani v najstrmších pasážach. Nahadzujem ich až pod rebrom Hrubej kopy, lebo ruky už protestujú, takže aj trochu potraverzujem. A tu je to na strmšom svahu aj sfúkané na ľad. Času ešte mám, takže nejdem priamo do Lúčneho sedla, ale vpravo hore na Hrubú kopu. Čím vyššie, tým viac ľadových hrčí zo snehu trčí, ale s mačkami vo viazaní to ide v pohode až na vrchol.

Na Hrubej kope miesta len na státie, počuť aj angličtinu, ľudí je tu dnes všade ako maku. Ale o chvíľu už som sám a vychutnávam nekonečnééééééé výhľady! Ibaže dlho výhľadovať nemôžem, bus ide o hodinu, tak zas cez tie hrče dolu. Lúčne sedlo by sa malo volať skôr Plážové, podľa toho ako to tam v lete za pekných dní pri chodníku vyzerá. Teraz podobne – ako v tulenej kolónii :-)

Dlho sa nezdržujem, čakajú ma (rovnako ako výhľady) nekonečnéééééé oblúčiky v čoraz vlhkejšom snehu. Našťastie moc nelepí. Cesta pod chatou už je viac hnedá ako biela, ale aj tu to našťastie kĺže ešte celkom dobre. Ešte si cestou obzerám Medvediu štôlňu s ľadovými stalagmitmi. Všetci okoloidúci si ich fotia, lebo k nim vedú nové schodíky. A k nim zas vedie  prechod cez malý potok - a to je to čo som potreboval! Na opláchnutie „soľnej kôry“ z tváre, lebo poobede pri výšľape do Lúčneho sedla už  poriadne pripekalo. Ale v nedeľu má byť hnusne, tak hádam ešte dačo pripadne. Jar začína zúriť aj tu vyššie, ale snehu je zatiaľ dosť, že ho môžu do Komárna predávať.

Rišo Pouš