Tatranská magistrála ultraštýlom

Známa červená línia po južných úbočiach Tatier, spod ústia Jaloveckej doliny do Ždiaru. Zhruba 83 km a +3500 m. Nájdu sa ale aj menšie čísla, z čias nedávnych, keď ešte Belianky neboli dostupné a TM končila pri Veľkom Bielom plese. Mal som ju „v zozname“ už dávno, jej východnú (hrboľatú) polovicu poznám dokonale z Tatranskej šelmy ultra a západnú (behavú) som si precupital vlani. Takže nadišiel čas to spojiť dokopy. Pridal sa Majo, potom Miro a deň pred sa ohlásil aj Jožo, takže sa toto vlastne mohlo volať aj „Traja ultráši a huspeninový pes v Tatrách“, lebo sa nazbierala rovnaká partia, ako už dva razy. Tých huspeninových psov bolo ale tentokrát v partii viac a výdatne tomu pomohlo počasie – horúce a dusné, také rovníkové. Našťastie ale aspoň nejaký vánok z juhovýchodu a tiene búrkových mračien popoludní. A ešte na väčšie šťastie tie búrky, ktoré nás elegantne obišli.

Práve kvôli búrkam žil chvíľu zámer ísť to z východu na západ, nakoniec ale vyhral (aj kvôli zložitejšej logistike) pôvodný plán od západu na východ. Aj keď sme tam vlastne strávili čas od východu po západ (slnka). Dokonca dlhšie. Hej hej, porušili sme návštevný poriadok, no hádam nás za to neukameňujú :-) Môj najpesimistickejší prepočet hovoril, že ak vyrazíme o piatej, k poslednému busu zo Ždiaru o 19:30 musíme dobehnúť s komfortnou rezervou. Že to nakoniec bol plán príliš optimistický, o tom to bude ďalej.

Takže teplé predranné príšerie na Bobroveckej vápenici v sobotu 19. augusta, tesne po piatej ráno, vybrali sme sa rozháňať zver. Pekne v štvorstupe, tu sú cesty široké, prevýšenia mierne a podklad behateľný, s výnimkami v podstate až po Štrbské pleso. Teda na celej prvej polovici, tej jednoduchšej.

Svetlo rýchlo pribúdalo, aj výhľady dole na Liptov, nálada bola výborná, cestou pár studničiek na ovlaženie, tankovali sme hojne, bolo treba už teraz, aj hlavy odsoľovať. Stádo držalo pokope, zatiaľ vládal aj (vraj) najslabší kus, ktorý mal v pláne sa neskôr odpojiť, aby nezdržoval. Inak náhodou sa mal práve ten deň konať aj „komunitný tréning“ v rámci virtuálnej Šelmy ultra, tak sme boli zvedaví, či niekoho nestretneme pri bývalej Važeckej chate, ale po deviatej tam už bol len les plný áut.

Jeden kus začal zrazu zaostávať - niet sa čo diviť v tom dlhom stúpaní cez mladý les s minimom tieňa, to dusno už začínalo vraždiť. Potom už našťastie lepšie, na tých rovinkách pred Štrbským plesom. Len sme čakali, kedy sa oproti nám začnú valiť davy. Prišlo to niekde okolo Jamského plesa a začala predieračka, uhýbačka. Na Štrbskom sme radšej ešte nestáli - dohoda padla, že prvá občerstvovačka bude na Popradskom, to už nie je ďaleko a rad na pivo vystojí ten, kto bude cez Trigan najrýchlejší. Prvú polovicu trasy sme teda zmákli pod šesť hodín, ale to vieme, že tu to nie je smerodajné. Sranda začala s prestupom z asfaltu na drsnú tatranskú žulu pod Triganom: balvany + sklony + davy, výborná kombinácia, zaručene spomaľujúca. Ale ako veľmi, to som ani v najhoršom sne nevidel. No zatiaľ to išlo.

Mohutný pitný režim pri Popradskom plese – niekto z Majlátky, niekto z potoka.  Lebo serpentíny na Ostrvu nie sú sranda, aj keď nejaké tie tiene sme tam už mali. Nad kopcami už sa totiž zbierali krásne kopy sivobielej šľahačky. Výhľady do Mengusovskej aj do Zalámanej však boli stále famózne. Potom to začalo byť ešte lepšie - v traverzoch Končistej a Grelachu nás začal ochladzovať aj vetrík od juhovýchodu, v Batizovskom plese sme sa poriadne vyrochnili a druhý bufet už bol neďaleko.

Akurát, že začal zaostávať ďalší kus - ten, ktorý je na tancovanie po šutroch najmenej zvyknutý. Nie, že by sme my ostaté kusy boli nejakí tatranskí preborníci, toto jednoducho treba mať natrénované, to nie sú naše domovské fatranské zvážnice. Ale tak dopotkýnali sme sa v zdraví na Sliezsky dom a tam už zase čakali pípy len na nás (no dooobre, ešte pár miliónov ľudí tam bolo, ale v pohode).

Ešte trochu do kopca, žeby zmena bola, a pokračovalo dlhé zoskakovanie po šutroch smer Hrebienok. S poklesom výšky znateľne rástla teplota a ustávali závany vetra – a keď nás nejaký závan z doliny trafil, to ako keby na nás samo peklo dýchlo. Našťastie sa stále viac zamračovalo. Až tak, že sa nám to prestávalo páčiť, ale zase presne podľa predpovede, tak výhovorky neprichádzali do úvahy.

Do úvahy našťastie veľmi skoro prišlo samoobslužné čapovanie: 4x veľká kofola na Hrebienku, a aj miesto pod slnečníkom bolo voľné. Len to potom rozchodiť... Lebo o behu už to ďalej moc nebolo, navyše čakalo najdlhšie stúpanie na magistrále. Pekne až na Veľkú Svišťovku.

Tak sme sa pobrali, už aj s vedomím, že za vidna asi ťažko dôjdeme. Posledného autobusu sme sa vzdali už skôr, ale to aj preto, lebo ma Miro prekvapil oznamom, že si včera pre istotu nechal auto v Ždiari, keď sa vracal z východu. Tak jedinou neistotou sa stali tie búrky. Z diaľky už pekne pohrmievalo, jeden mrak intenzívne fotil a polieval kotlinu niekde okolo Kežmarku. No zdalo sa, že sa posúva nie k nám, ale nad Levočské vrchy. Čo bude z tých čierňav nad Lomničákom a spol, to sme mohli len tušiť, ale odtiaľ znelo zatiaľ len ticho, našťastie. Aj tak sme intenzívne monitorovali nebo za každou zákrutou a na Skalnatom už sme pre istotu nakukli aj na web, čo povie radar SHMU. Povedal, že nás blesky zďaleka obchádzajú, ale aj tak sme sa tam radšej nezastavovali, nech máme najvyššie polohy čím skôr za sebou.

Traverz Huncovského štítu je jednoznačne najmenej príjemná časť Tatranskej magistrály kvôli malým, nestabilným kameňom. Pre nás samozrejme aj v kombinácii s únavou. Ale ako sme sa dopotácali na Svišťovku, hneď bol svet krajší: aj teplota klesla, aj vetrík ovial, aj Belianky bez búrkových oných. Zdola pufkanie dieselagregátu od chaty, len tá ako bola blízko, o to bola hlbšie. No dole sa predsa ide o čosi lepšie - síce ako komu, niektoré kusy mali už dosť. Našťastie aj toto sme dali bez úrazu a bola tu posledná občerstvovačka.

Našťastie pred siedmou už bol taký pokročilejší podvečer, takže na CHPZP už žiadne rady pri okienku a za okienkom záchrankyňa naša: Sisa, vďaka nekonečná za požičanie čelovky, lebo len jednu mal ten z nás, ktorý mal viac rozumu, ako my ostatní dokopy. Posledné tri kopčeky pred nami (Trojrohé pleso, Kopské a Vyšné Kopské sedlo) - nie dlhé a oddelené krátkymi úsekmi na predýchanie, ale keď mne už ani kofola nechutí, to je nedobrý znak. No ale išli sme.

Chlapci sa na úvod dáko bujaro rozbehli po tých čapákoch, skoro som ich nedobehol. Ale potom, tie posledné dve stúpania, to už bolo poriadne za trest, miestne kamzíky sa nám smiali spoza kosovky. Našťastie aspoň tie panorámy a z Kopských sediel aj tie gýčové slnca západy okolo ôsmej to vyrovnali, keď sme sa začali spúšťať do hustnúcej tmy, do Monkovej doliny.

Márne sme dúfali, že nebude blato. Bolo a exkluzívne, ako na tomto zostupe skoro vždy. Musím si to dať raz aj opačne, smerom hore, nech si to vychutnám. Možno už čoskoro, ale to je ešte tajný plán :-) Rozdelili sme sa prirodzene na dvojice podľa stupňa pomalosti, každá s jednou čelovkou, a nejako sme to teda dali, len s jedným zablateným zadkom a ôsmimi zablatenými nohami, až po kolená.

A potom už „brnkačka“ dolinou. Aj sme ešte v studničke dočapovali, nech je čerstvá zásoba na cestu domov, aj sme pekne pozdravili prekvapenú partiu na terase chaty, až sme konečne mohli bez obáv došľapovať na asfalt bez pozerania pod nohy, aká to úľava pre krk! Dokonca Miro sa ešte zmohol aj na vtip pri otázke, kde má to auto: že veď v Žiari predsa... Ale to už vpredu hučala hlavná cesta a o chvíľu sme, po viac ako 16 hodinách, skladali batohy, obliekali suché zvršky, niektorí sme sa pokúšali aj o strečing a snažili sme sa do toho auta natlačiť totálne stuhnuté telá. Totálne, až na jednu „súčiastku“ - alebo dve? Osobne som mal aj mozog poriadne na mäkko uvarený z tej celodennej saunovačky. Už druhej, po Východniarskej stovke. Hádam si na to pomaly aj zvyknem.

A to je koniec správy o rýchlej tatroturistike, takže neostáva iné, ako poďakovať partii za spoluprácu a trpezlivosť s uhundraným huspeninovým psom, aj za aplikáciu rozumu pri logistike celej akcie. Uvidíme, čo zase nabudúce bude, ak ma ešte niekam vezmú. Stáva sa z toho ale nejaká stále úchylnejšia tradícia, tak možno by už bolo načase prekročiť stovku? Necháme sa prekvapiť. Každopádne Tatranská magistrála nás milo prekvapila, aj keď poriadne vycvičila.

Rišo Pouš