Trek po nebeskom horizonte, alebo po stopách goralov.

           „Navštív raz za rok miesto, kde si nikdy predtým nebol“, píše sa okrem iného v liste Dalajlámu k novému tisícročiu. A práve na toto som myslela,  keď som jedného dňa zhliadla na kamošovej webstránke zaujímavé fotky zo stretáviek goralov. Prekrásne scenérie sa striedali so zábermi ľudkov, poobliekaných v klasických goralských krojoch. Goralskú párty už asi tento rok nestihnem, ale ten výhľad a vŕšky okolo - to tam predsa muselo zostať, napadlo ma. Tip na najbližší trek bol na svete. Keďže autor inšpirujúcich fotiek bol kdesi v zahraničí a nepripojil k nim GPS súradnice, chvíľku mi trvalo zistiť, kde sa vlastne toto miestečko nachádza. Ale ako hovorí pomaly už ľudová múdrosť: všetko je na webe - a bol by v tom čert, keby to nebola pravda.

A tak sme si jedného rána povedali, že sa teda ideme mrknúť, kde sa to tí gorali stretávajú. Keď sme zaparkovali v Roháčskej doline, zistili sme, že počasie na túru je takmer „ideálne“. Krásna šedá hmla, viditeľnosť tak 10 metrov. No nič, treba to poňať kondične - dáme aspoň časovku po serpentínach do sedla Zábrať a potom sa uvidí čo a ako, povedali sme si. Už po prvých troch serpentínach začala ale hmla blednúť a kdesi v polovici cesty do sedla sme boli zrazu „vyliečení“ z hmlovej depresie. Inverzia, z ktorej sme vyšli, by mohla byť jednou z milióna odpovedí na otázku, prečo človek chodí do hôr. Príroda si pre nás prichystala neskutočné divadlo, ktoré sme v ten deň videli len my a traja Poliaci, ktorých sme stretli na hrebeni. Tu sú slová zbytočné, pre lepšiu predstavu odporúčam hodiť očkom na fotky dole :-)

Zo sedla Zábrať sme pokračovali na vrch Rákoň a odtiaľ po hrebeni Dlhého úplazu. Toto všetko tvorí poľsko-slovenskú hranicu. Poľská aj slovenská strana plávala v mori hmly, na hrebeni ani nohy a azúrová obloha – sen každého turistu. Miestom už spomínaných „goralských mítingov“ a zároveň miestečko z kamarátových fotiek je vrch Lúčna – hlavný bod našej cesty. Z poľsko-slovenského smerovníka na vrchole sa dozvedáme, že sa oň delíme aj s bratmi Poliakmi.

Z Lúčnej, napojac sa na zelenú značku, dostávame sa k ďalšiemu zaujímavému vŕšku. Osobitá stojí trošku bokom od hrebeňa. Prapôvod vzniku jej názvu sa dá celkom jednoducho objasniť. Stačí si preň vyliezť hore a ak je aspoň trochu dobrá viditeľnosť, každý pochopí prečo je Osobitá osobitou. Tak aj my, o poznanie bohatší :-) schádzame po zelenej dolu na Zverovku. Približne 6-hodinové neuveriteľné kino sa končí a už teraz viem, že na tento film nikdy nezabudnem.

Sisa