Zo Starej Turej za dcérou do Řeky – alebo po hraniciach rozdeleného Československa.

Narodil som sa na južnej Morave, žijem na Slovensku. Vtedy to bolo Československo a ja sa stále cítim byť Čechoslovákom. Nemám s tým problém dovtedy, dokiaľ sa nestretnú v nejakom zápase Česi proti Slovákom. Predsa len fandiť obidvom súčasne nemôžem. Ale nakoniec je víťaz vždy ten „náš" :-)

Nedávno som sa rozhodol prejsť s kamošom Petrom po tej čiare, čo nás rozdeľuje a spája. Peter narodený na Slovensku, ja na tej západnejšej strane.

Stará Turá leží pod Veľkou Javorinou, hraničným kopcom, na ktorom sa stretali Slováci s Čechmi ešte za čias Štúrovcov a stretajú sa dodnes. Z domu teda vyrážame na Javorinu štýlom KL. KL rozumej Kade Ľahšie – štýl, ktorý často uplatňujeme hlavne pri lezení v Tatrách, keď začneme blúdiť v ceste. No teraz neblúdime, poznáme tu svoje chodníčky. Na Javorine prechádzame okolo mohyly postavenej Josefovi Vavrouškovi, prvému československému ministrovi životného prostredia, ktorý miloval hory a v horách aj zomrel. Hneď vedľa stojí pamätník pripomínajúci spolupatričnosť Čechov, Moravanov, Slezanov a Slovákov.

Z Kyjova, kde som sa narodil a býval, sme s ockom často chodievali na Javorinu lyžovať. O „pár“ rokov neskôr som sem už zo slovenskej strany chodil lyžovať s vlastnými deťmi. Veľká Javorina je proste Československá.

Z Javoriny pokračujeme po hranici smerom k vrchu Jelenec, kde stojí bývalá vojenská veža. Dodnes nie sú vyjasnené majetkoprávne vzťahy (pozemok patrí Čechom, veža Slovákom) a tak veža chátra. No zatiaľ je voľne prístupná a kvôli výhľadom sa vyplatí na vežu vyliezť. Od veže strmo klesáme do Květné. V hornej časti lesa prechádzame cez prírodnú rezerváciu – prales s takmer 200-ročným bezzásahovým režimom.

Květná je známa sklárňami založenými v roku 1794. V sklárňach sa dodnes ručným spôsobom vyrába fúkané sklo. Mávajú tu aj dni otvorených dverí. Tiež vrelo odporúčam.

Ďalej prechádzame cez Lopeník s ďalšou vyhliadkovou vežou – výstup na túto vežu už je spoplatnený. V dnešnej dobe sú stavby veží zdá sa v kurze. Je tu však veľa ľudí, a tak pokračujeme na Mikulčin vrch a ja opäť spomínam. Na „Mikulčáku“ som si na zjazdovke v šiestej triede zlomil lyžu, a aj nohu. O pár rokov neskôr sme tu už ako vysokoškoláci lyžovali v noci pri svite Mesiaca. Žiadne umelé osvetlenie, len ten Mesiac. Také zážitky sa nezabúdajú!

Na spánok sa ukladáme pod Vyškovcom. Do nového dňa nás prebúdza nielen slniečko, ale aj ovečky pasúce sa kúsok od nás. Schádzame pasienkami do Starého Hozenkova, keď tu zrazu jedna krava nepochopila, že my len prechádzame, a poďho za nami brániť svoje teľa. Našťastie plot nebol tak ďaleko... V Hrozenkove dokupujeme potraviny, dopĺňame vodu a náučným chodníkom pokračujeme na Žitkovú. Nejdeme presne po hranici, ale po najbližších chodníkoch. Raz na slovenskej a raz na českej strane. Za Žitkovou vchádzame do lesa a až do večera monotónne šliapeme lesom. Ustielame si kúsok nad Vlárskym priesmykom.

Ráno prechádzame cez Sidoniu, bývalú sklársku obec. Sklo sa tu tu vyrábalo od konca 18. storočia až do roku 1932. Zo sklární sa už nič nezachovalo, no pri ceste stojí jedna z pôvodných obecných pecí, kde sa pekával chlieb. Obcou preteká potok Vlárka, ktorá bola po rozdelení Československa určená za hraničnú čiaru. Domy na ľavom brehu sa ocitli na Slovensku, domy na pravom brehu v Čechách. Nielen že bola rozdelená obec, ale aj rodiny. Krivda bola našťastie napravená a dnes sa celá obec nachádza na českom území.

Majú tu perfektne vyriešený prístup k vode zo studničiek. Keďže studničky sú v brehu za potokom, premostili potok korýtkami a voda tečie korýtkami ponad potok až k ceste.

Podľa pripraveného itinerára sme plánovali ďalšiu noc prespať nad obcou Střelná – na mape bolo toto miesto označené „pod širákem“. Netušili sme čo nás čaká, no lepšie miesto sme si vybrať nemohli. Je tu doslova trojizbový hotel pod širákom. Na krásnom mieste pod lesom s výhľadom do údolia postavili nadšenci nielen miesto na prespanie. Je tu zvonica so strieškou, stolom a lavicami, ohnisko s lavičkami a stolíkom, udiareň, kadibúdka a samozrejme aj pitná voda. Dokonca je tu aj malá minizoo s dvoma bažantmi a hrdličkou. Hrdlička slúži ako dobrý budíček. Počul som ju aj cez štuple v ušiach :-)

Ďalší deň prechádzame okolo obrovských mravenísk (väčšie som ešte nevidel) k rozhľadni na Čubovom kopci. Neviem, či je tu rozhľadňa už dávno a stromy ju prerástli, no výhľad je vďaka stromom veľmi obmedzený. Od rozhľadne klesáme do Francovej Lhoty pozrieť si Kobzovu lipu. Je obrovská. Odhaduje sa, že je stará 400 – 500 rokov. Do dutiny v kmeni s obvodom 630 cm sa zmestí niekoľko dospelých ľudí.

Z Francovej Lhoty šliapeme k horskej chate Antarik s čisto vegetariánskou kuchyňou. Kto je vegetarián, alebo sa venuje jóge, je tu správne. My sme si dali pivo :-) a „šli jsme dál“. Čakal nás kopec Makyta. Kopec, ktorý si na dlhú dobu zapamätám. Zo všetkých strán strmý kopec, na ktorom som čakal krásne výhľady, ale namiesto nich len hustý les okolo. No keby len to! Z ničoho nič ma hore pichlo v kolene a už to neprestalo bolieť až do konca našej cesty.

Na noc sa ukladáme na Veľkom Javorníku, hlavnom vrchole Javorníkov. Ráno raňajkujeme čučoriedky a pokračujeme zase na sever. Z hrebeňa sa otvárajú krásne výhľady na západ, od Radhošťa až po Lysú horu. Prechádzame cez Kasárne a ja opäť spomínam. Tu nad Veľkými Karlovicami som sa učil ako malý chlapec lyžovať. Pol storočia uplynulo odvtedy... Telo trochu zostarlo, no hlava si to stále nepriznáva :-) Len to boľavé koleno mi môj vek pripomína. Bolesť tlmím Flektorom. Jeden ráno, druhý poobede. Peter sa ma pýta, či to nechcem vzdať. Odpovedám mu, že ani Meresjev sa nevzdal, s ťažko poranenými nohami sa 18 dní v snehu plazil, korienky a kôru jedol.... A ja by som sa mal vzdať kvôli kolenu? Tak zle ešte nie je.

V tejto časti Javorníkov je deficit studničiek, vodu treba pýtať na chatách. Tých je tu naopak (z pohľadu vandráka) až priveľa. Ale tam, kde sme chatu čakali, na Bielom Kríži, nebola ani jedna. Všetko zavreté, schátrané. Iba jeden bufet pre turistov. Na noc sa ukladáme pod vrchom Polomka.

Pred Malým Polomom opúšťame štátnu hranicu a smerujeme na sever. Štátna hranica sa tu otáča na východ.

Najbližšiu zastávku máme na Kolářovej chate Slavíč. Takto si predstavujem horskú chatu. Prístup len pre pešiakov, žiadny nátresk, zato príjemná pokojná atmosféra. Káva na terase, pohoda, klídek, tabáček... Dobre by sa tu sedelo, ale treba nám ísť ďalej. Čaká nás ešte Ropice, Ropička, Godula a nakoniec náučný chodník Godulových pokladov. Dcéra so zaťom, manželka a syn Krištof nás už čakajú :-)

Afterpárty, stretnutie Čechov a Slovákov môže začať. A to vám poviem, veselo bolo dlho do noci.

Po ceste domov ešte zastavujeme v Hrčave. Z Hrčavy je úchvatný pohľad na najvyšší dialničný most na Slovensku a v strednej Európe. Jeho výška je 84 m. Z Hrčavy šliapeme k poľsko-česko-slovenskému trojmedziu, kde symbolicky zakončujeme náš vander.

Hranica nás v súčasnosti našťastie viac spája, ako rozdeľuje. No po rozdelení Československa to nebolo až také ružové. Ja som ako cudzinec musel žiadať o povolenie pobytu na Slovensku a namiesto občianky som dostal povolenie pobytu pre cudzinca. Naopak naše deti, narodené už na Slovensku, mi zase nechceli zapísať do českého pasu, lebo boli cudzincami pre český štát. Všelijako už bolo...

Keďže ma koleno neprestalo bolieť ani týždeň po návrate domov, zašiel som na MR. Popis nálezu z MR je na jednu A4. Moc mu nerozumiem, ale píše sa v ňom okrem iného o degeneratívnych zmenách menisku, chýbajúcej chrupavke, o kostnom edéme, o cystickej septovanej lézii rozmerov 10,4 x 64,7 mm, o natrhnutej šľache.... Veď som s kolenami doposiaľ nemal problémy. Muselo to na mňa skočiť na tej Makyte! Preto všetkým odporúčam - vyhnite sa Makyte čo najďalej.

Mirko Němý