Západné Tatry

Teda len v tých, ktoré sú turistovi prístupné: Jaloveckej, Bobroveckej, Hlbokej a Parichvoste a ktoré sa pekne z jedného miesta rozvetvujú na západnom okraji TANAPu. Lebo od polovice 20. storočia tam nevedie žiadna cesta, po ktorej by sa do ich vnútra šírili lesohospodárske „výchovné zásahy“. O ich „účinnosti“ v porovnaní s tými prírodnými je viac v skvelej reportáži Andreja Baráta TU - aj v súvislosti s jarným požiarom v Jaloveckej doline. Zatiaľ však len turistické chodníky vedú tade hore na hrebeň. Väčšinou som niektorou z dolín

Prvá júlová sobota, štátny sviatok, no najmä po prechode studeného frontu - dažďovo síce nevýrazného, ale horúčavu podstatne zmierňujúceho. Turistika v letných hicoch je viac utrpenie ako slasť, ale teraz to bolo super. Ráno pri kempe Račkova dolina: nebo čisté, o siedmej sedem stupňov. Nástup do strmého kopca rýchlo zohrial telesné motory. Program: okruh cez Baranec, Plačlivô, Ostrý Roháč, Volovec, Hrubý vrch, Jakubinú, Otrhance. Hore pofukovalo a bolo to tak akurát na tričko. Nakoniec to bolo výživných 11 hodín v čistom vzduchu s parádnymi, ďal

S tým nedostatkom snehu a vysokými teplotami na horách sa nám koncom januára podstatne začínajú zmenšovať možnosti na pohodový skitúring. Čo som vo Fatre jeden deň na pohodu prešiel, ďalší už by bolo treba prenášať, napríklad. Ale zas – dostať sa z toho sivého zákalu v kotline na slnko a čistý vzduch, to bolo treba, pred ďalšími sivými, pracovnými dňami. Voľba padla na západotatranský Baranec. Dôvody? Jednoduchý prístup busom až pod kopec, dostatočne dlhá prechádzka na väčšinu slnečných hodín, tienisté možnosti pokračovať ďalej na

V tejto snehovej biede sa rýchlo míňajú možnosti kam ísť popásovať, o dobrom snehu už nehovorí hádam nikto – možno ešte ostali nejaké ojedinelé severy. Takže som stavil na istotu, nevymýšľal som a odviezol sa do LM. A vo vlaku náhoda – známa spolupáchateľka a ten istý cieľ, a že v LM sa pridá ešte jeden recidivista. Nakoniec nás takých bolo v doline asi milión, asi aj viac ako obvykle a viac ako pri takejto biede býva, lebo aj nejakí lavínoví kurzisti sa tam motali. Lenže zbohom inverzie, nad nulou už bolo aj v ústí, nad chatou v tieni eš

Ďalšia vlna horúceho dusna vrcholila v polovici augusta a cez víkend už samozrejme malo pršať, tak bolo treba aspoň dočasne sa ukryť niekam vyššie, a najlepšie skoro ráno. Voľba padla na dostupnú Žiarsku dolinu, a pretože so zlomenými rebrami sa nedobre smeje, tak symbolicky na okruh cez Smutné sedlo a Plačlivô. Nástup dolinou od prvého ranného autobusu v pohode – po modrej väčšinou popod stromy. Nad chatou už potom síce stúpajúce slnko spoza Smreka a Baranca dobiedzalo, ale nadmorská výška ochladzovala a v doline príjemne prefukovalo. Bola to zár

A samozrejme aj nad ňou, na Salatíne a Brestovej – lebo to by sa nerátalo, len v kotli sa motať, bez rozhľadov. Roháčsku klasiku od severu pozná každý, a asi každý druhý tam v nedeľu aj bol, tak nejako detailne trasy popisovať nebudem, jednoducho nasledovali sme davy. Lebo po frontovej, upršanej sobote sa vzduch vyčistil, mraky odtiahli a spravilo sa také ažúro, že ažžžžžžžž. Pri teplotách okolo nuly a bez vetra, dokonca ani na hrebeni nefúkalo takmer vôbec. Takže pohľady z diaľky ako do mraveniska: všade sa čierne bodky husto hemžili. Len pri bli�

Odpoveď na klasickú otázku môže byť modifikovaná: dá sa SPOD parkoviska, po kryštálovom cukre. Dokonca spod otočky autobusu by to išlo, aj keď po hnedom cukre. A sem – tam zatúlaný kamienok z posypu. Ale to nik nerieši, hlavne, že asi kilák nad parkoviskom už je toľko cukru práškového (nastrúhaného hranami), že pásy hneď sa veselšie šmýkajú. Na ceste „Pod Lakeť“ parádny nový mostík namiesto brodu a paliet, nad serpentínou odbočka z cesty do ešte parádnejšieho modrého chodníka mladinou. Aj keď tam ešte potrebuje trochu dosnežiť, posledný

Známa červená línia po južných úbočiach Tatier, spod ústia Jaloveckej doliny do Ždiaru. Zhruba 83 km a +3500 m. Nájdu sa ale aj menšie čísla, z čias nedávnych, keď ešte Belianky neboli dostupné a TM končila pri Veľkom Bielom plese. Mal som ju „v zozname“ už dávno, jej východnú (hrboľatú) polovicu poznám dokonale z Tatranskej šelmy ultra a západnú (behavú) som si precupital vlani. Takže nadišiel čas to spojiť dokopy. Pridal sa Majo, potom Miro a deň pred sa ohlásil aj Jožo, takže sa toto vlastne mohlo volať aj „Traja ultráši a huspeninov

Nedeľa slnečná, bezveterná, partia sa nazbierala do plného auta, tak nastal dôvod vyraziť tam, kam sa spojmi z Turca ťažko dostať. Po autoprehliadke krás Oravy z hlavnej cesty sme to teda zapichli pri chate Zverovka, keď sme na poslednom úseku cesty zo Zuberca zúfalo sledovali, ako je v doline málo snehu. Tu sme ho teda čakali viac, aj keď ho smerom hore pribúdalo. Ale dosť nesmelo – a v lese na ňom leží dosť špiny. Čo už, trochu aj ponesieme. Kolektívne sme sa nejako zhodli, že zalezieme do Látanej doliny a tam niekde sa budeme motať, možno aj na návšt

Po pár týždňoch snehovej mizérie a jedinom biednom snežení sa samozrejme stále nedá moc vyberať, kam sa vybrať „na chlpato“, a ešte ak je človek odkázaný na spoje. Žiarska dolina je v tomto betónová istota, v stredu či vo štvrtok tam navyše „testeri“ pospúšťali nestabilné snehy z hrebeňa (Vďaka im, obetavým hrdinom!), tak už je tam aj bezpečno a na dojazdoch pod žľabmi menej kameňov trčí. V sobotu 14.1. sa dalo už z parkoviska, keby sa niekto pýtal... Z toho pri chate. Zdola by sa dalo do lyží opatrne skočiť niekde na treťom kilometri (

Tatranskú magistrálu má väčšina ľudí zafixovanú ako efektne vyhliadkový, poriadne hrboľatý a „prevýšený“ chodník po južných svahoch Tatier, najviac frekventovaný medzi Štrbským a Zeleným plesom. Teda jej necelú východnú polovicu. Lenže táto turistická diaľková trasa (značená červenou) je samozrejme dlhšia (asi 83 km), lebo je natiahnutá od Jalovca po Ždiar. A práve tú západnú, oveľa menej navštevovanú a v očiach mnohých ľudí aj menej atraktívnu polovicu medzi ústím Jaloveckej doliny a Štrbským plesom si teraz prejdeme. Formou takého

Poriadne dlhú pauzu naordinoval covid slovenskej Pierra Mente – naposledy sa rýchlošľapky preháňali bokami v r. 2019. Ale tento, v poradí 13. ročník, vyšiel zato naprotiveň svojmu nešťastnému číslu šťastne. Nik sa príliš nezrakvil (aj keď pár odstúpení bolo ako vždy) a počasie ako na objednávku, aj keď niektorým chladnomilným bolo poriadne horúco. Obloha azúrová a pieklo zhora teda fest... Vo štvrtok na severe asi menej, v piatok a v sobotu na južných bokoch potom už naozaj jarne. Teplo ale aj pomáhalo, lebo niektoré prvé ranné zjazdy neboli pr�

To povianočné oteplenie bolo tentokrát brutálne, na lúkach pod lesom ten dážď nenechal ani stopu po snehu pre bežkárov – a vyššie na parkovisku zasa nič pre snežný pluh :-) Tomu to ale nevadí. Legendy však neklamali – do lyží sa dá skočiť cca na prvom kilometri, a tam aj zlyžovať. Teda najbezpečnejšie je to z toho parkoviska tesne nad tabuľkou s prvým kilákom. Ráno som síce obúval o kúsok nižšie, ale to len štvrtkové snehové prehánky zamaskovali kamienky na ľade. Popoludní už boli odmaskované. Ešte na pár miestach pod stromami a na zákrute

Zaviala ma tam náhoda, neplánovane deň po drine na ultrabehu v Javorníkoch. Našťastie v nedeľu, neskorým babím letom okrášlenú. Nebolo času ani sily na ktovieaké túry, ale tam je aj krátka prechádzka vždy pekná, stačí sa len vedieť pozerať. Tak na úvod iba hore ku chate, od parkoviska samozrejme nie po ceste, ale po modrej, a potom že krátka improvizácia smerom vyššie nad chatu, čo čas dovolí. Nakoniec dovolil až do Smutného sedla a cestou dole ešte vydalo aj na kratučkú zachádzku k Šarafiovému vodopádu. Aj predpoludním dole v tieni teplota bo

Napadlo mi, že v tejto prefláknutej lokalite som túto sezónu ešte nebol a to by bola strááášná hanba. Aj to svedčí o fakte, ako neskoro táto sezóna začala a aká je na sneh biedna. Piatok – posledný tropický deň pred frontom, z ktorého vraj aj zasneží, tak davááj rýchlo „na služobku“. Ale jediná možnosť bola budík o štvrtej, vlak o piatej a o siedmej už som korčuľoval smer ústie. Dobrá správa na úvod: dá sa. Teda hneď od parkoviska. Ale skôr je to na korčule, tak som si radšej lyže vyniesol na batohu niekam za druhý kilák. Tam sa mi zd